Eda fotí a píše

Malorka. Miesto, kde som si isto nemyslela, že s Lukášom skončíme uprostred októbra. A dnes, čo ubehol viac ako týždeň, odkedy sme sa spečení na tvári objavili vo Viedni a čakali na Flixbus do Bratislavy, mám pocit, že celé naše malorské dobrodružstvo sa mi len prisnilo. Pocit, že život na Malorke je ako z inej reality, som mala hneď, ako sme sa vrátili. Asi najviac za to mohlo teplo, to, že tam je stále ešte (do konca októbra) dovolenková sezóna. Neviem, či som sa na nejakej inej dovolenke cítila „dovolenkovejšie". Asi nie. Lukáš to povedal počas nášho výletu viackrát - sme úplne slobodní a môžeme ísť na ostrove kde chceme, zastaviť, kde chceme... Stačilo len nasadnúť do auta a vydať sa. Ja som pritom mala vždy po ruke sangriu, keďže som si vychutnávala dovolenku najviac, ako sa dalo.  Ako sme sa vlastne dostali na Malorku? Sled rozhodnutí nás oboch - Lukáš už ma po skúšobnej dobe, chcel si vziať dovolenku. Ja zas, naopak, (ako už insta ľudia vedia) som sa rozhodla pre zmenu