Eda fotí a píše

Musím začať s klišé, pretože naozaj nechápem, ako zbehol tento rok. Tak, ako sa mi spočiatku zdal vlečúci sa, stereotypný a bez zmeny, sa zrazu prehupol do 2. polroka a konca školského roka. 30. júna, keď som mojim nulťákom rozdala vysvedčenie so slovným hodnotením (ktoré si sami neprečítajú, tak som im ho zrhnula v pár vetách), som za sebou zavrela školský rok a nechala ho na Luníku.  posledné dni pred vysvedčením  prvé pokusy autoportrétov Nechcela som reflektovať, flashbackovať a zamýšľať sa nad tým, čo mi tento rok dal, čo bolo pre mňa najťažšie, najmilšie, najsilnejšie... Nemala som na to absolútne žiadnu energiu a silu. A chuť. Pretože celý jún bol náročný, horúci, vyčerpávajúci. Kratšiu zápalnú šnúru som mala ja, ale aj decká (ja trpezlivosti, oni pozornosti a počúvania). A práve tie posledné náročné týždne, keď to šlo s disciplínou dolu vodou, som zas mala pocit, že som ich nič nenaučila a sme na začiatku školského roka . Ktorý bol všelijaký, len nie dobrý. A zas si vš...

Tento blog som začala písať počas basecampu v lete, ktorý bol prípravou na moje učiteľské 2 roky. Vrátila som sa k nemu po približne 4 mesiacoch, z ktorých som odučila 57 dní.  toto je jediná spoločná, nie selfie foto Z letných príprav a úvah Mať svoje miestečko je fajn. Poznať okruh ľudí, s ktorými viete fungovať, ísť na pivo, nadávať, plánovať. Byť dobrý vo svojej práci, počuť, že robíte dobrú prácu a mať priateľský vzťah s klientmi tiež. Chodiť do práce 10 minút pešo a využívať flexibilný pracovný čas. To všetko som mala. A rozhodla som sa aj tak urobiť - pre mnohých, a pre ustráchané ja vo mne aj pre mňa - nepochopiteľnú vec.  To, že si idem zmeniť pomerne celý kariérny život, som si uvedomila, keď som šla poslednýkrát z kanclu z Lemuru. Večer po tom, čo sme sa vrátili z Bukovca. Vtedy som ozaj maximálne vnímala celú cestu, ktorou som chodila 2 roky a 9 mesiacov. A vyšla mi aj slzička. A v duši sa objavil neskutočný strach. Áno, zmena je život. Ale istota a známe prostredi...

 To, aká som hrozná manželka, som si hovorila už veľakrát. Za necelé 2 roky, čo sme manželia, som mala pocit zlyhania, keď som Lukášovi zabudla kúpiť, čo chcel (alebo čo nechcel, ale čím by som ho chcela potešiť), keď som si nepamätala, aké má aktivity a plány, alebo keď som bola unavená a introvertná a nešla som s ním vonku, keď ma volal na pivo. A samozrejme, vždy, keď ma nachytal, že si stále neviem zapamätať, kedy má narodeniny (to je fakt). V porovnaní s tým, čo naše manželstvo prežíva toto leto, je to však zrazu malina. film vyvolaný po viac ako roku (svadba A + Ľ 31. 8. 2020) Nechala som ho doma v byte na 6 týždňov samého - áno, je dospelý, žil predtým sám a vie sa o seba postarať - ale predsa len, našu domácnosť (čo sa týka logistiky, usporiadania, fungovania) skrátka riadim ja, pretože ma to baví a je to môj relax. A, aby sa nezabudlo, nechala som ho doma s naším satanom . Selma bezo mňa Lukášovi dokazuje, čoho je schopná (a robí to podľa mňa preto, lebo je urazená na mňa)...

 Na základe narodeninových želaní, ktoré som dostala k svojim 28. narodeninám, asi je. Alebo si to aspoň myslí skupina ľudí, ktorých mám okolo seba. Totižto, z xy prianí sa vyskytli asi 2, ktoré mi priali, aby sme už mali s Lukášom dieťa. Zdvorilo som na ne povedala, že ešte máme čas. Nie preto, lebo sme stále mladší, vitálnejší a nebolia nás kĺby. To ani zďaleka neplatí najmä pre mňa. foto z nášho leta 2020, nemám žiadne nové analógové foto, určite sa mi aj film vo foťáku pokazil   Máme čas preto, lebo sa ešte dvakrát na dieťa necítime a je nám v dvojici v našich životoch dobre. Ja viem, nehovorím, že by sme sa s dieťaťom mali zle. Ale bolo by to iné a ja to ešte iné mať nechcem. Úprimne, celkom rada by som začarovala čas, aby sme žili takto, ako žijeme teraz, bez potreby a tlakov na to, mať viac - viac detí ako nula, viac hypoték ako nula, viac nehnuteľností ako nula, viac peňazí ako máme (nie je to nula). Pretože by to znamenalo, že by sme žili viac-menej bez tých bežných s...

 Povedala som si, že v roku 2021 budem písať pravidelnejšie. Pretože mi písanie pomáha triediť/len vypúšťať myšlienky a znášať viac samú seba. Chcela by som nepísať o korone, karanténe a živote s tým spojeným. Je to však veľmi ťažké, keď to tvorí gro môjho života a vracať sa k veciam dávno minulým, robiť si throwbacky, je už také.. nijaké...  foto zo svadobky v Lisabone 2019 v Panteóne (mala som chvíľku spomínania)   Ale budem sa snažiť, aby to nebolo až také hrozné koronovské čítanie. Ako kolegyňa Sima zhodnotila, žijeme (povedala síce, že len ona, ale ja jej pocity zdieľam) v časovej slučke. Kde je každý týždeň rovnaký - dni až nie, pretože stále odlišujeme pracovný deň od víkendu, našťastie. Neviem ako vy, ale ja sa v roku 2021 teším na víkendy ešte viac, ako keď som reálne chodila do roboty. Aj keď sú moje víkendy skoro všetky ako cez kopirák, aj tak sa na ne teším a od každého nového pondelka počítam dni dovtedy, kým budem môcť opäť Lukášovi povedať celá natešená: Dn...

 Už dávnejšie som pri behu premýšľala nad tým, že nestačí byť priemerný. Aspoň taký mám pocit. Všetci chceme byť skvelí, super schopní a úspešní v práci, dokonalí partneri, rodičia, ešte aj so správnym prístupom k pomoci druhým a nezabúdajme na zdravý životný štýl...  Mne osobne to nevadí, ale viem, ako to na mňa vplýva a musím si to priznať. Častejšie sa totiž prichytím pri tom, že môj život zatiaľ nemá žiaden veľký purpose, niečo, čomu som zasvätila všetko. Odovzdala som sa manželstvu s Lukášom, to je na celý život. Nedostala som ešte nový zmysel života v podobe baby, ako milión ľudí v mojom bližšom, vzdialenom aj instagramovom okolí, nie som top špička v robote ani nerozbieham vlastný biznis. Žijem obyčajný život s mužom a mačkou, práca je pre mňa práca a mám rada svoj voľný čas, ktorý využijem aj len na seriály či čítanie kníh. To som ja. Nič svetaborné.  Jediná vec, ktorú mám ozaj rada a neviem si bez nej predstaviť fungovanie, je beh. Tu si dávam ciele, nejaké méty,...