Tri roky a stále na tom istom?

Bolo dlho ticho. Lebo toho bolo veľa. Ale úprimne, nemám rada, ak niekto používa pojem "mám toho veľa" ako ospravedlnenie. Myslím, že všetci toho máme veľa. Každý svoje, niekto menšie trápenia, niekto väčšie. Pre jedného je náročné makať na papierovačkách, pre druhého cally a socializácia. Všetci ale máme životy, prácu, ľudí, ktorým sa chceme a ľudí, ktorým sa musíme venovať. A občas musíme riešiť pranie, upratovanie a aj seba. Takže takto: bolo dlho ticho, lebo sa diali veci, ktoré som skôr vyrozprávala než vypísala. Teraz sa už cítim byť viac súca a sama sebou k písaniu. Tak uvidíme.

Skončila som svoj tretí rok učenia. A ešte nie posledný. Aj keď ma tu samu prekvapuje, lebo som kariéristka (a toho šplhania po hierarchii až tak veľa nie je a ani megalomanských úspechov), no učenie a bytie s deckami ma veľmi baví (na základe predchádzajúcej zátvorky musím dodať, že megalomanský úspech v mojom učiteľskom svete je fungovanie mojej triedy každý jeden deň, matematické hlavy v triede, ktoré už sčítavajú dvojciferené čísla s prechodom či zavedenie triednej knižnice a požičiavania kníh na domov, ktoré bolo 95%). Skrátka, moje deti sú to, čo ma drží v škole najviac.

Je paradoxné, že tento rok bol najťažší, aký som zatiaľ na škole mala. A bolo veľa chvíľ, dní, kedy som sa mala chuť na to všetko vysrať, že mi to za to nestojí. Aby som to zvládla, prešla som tento školský rok takým osobnostným prerodom. Zúžila som svoj locus of control na naozaj tie veci, ktoré mám vo svojej moci ovplyvňovať a meniť (v prvom rade seba, nie nastavenia iných). Ubrala som z mojej snaživosti a ochoty neustále robiť veci navyše a byť nápomocná a nakoniec mať veci na starosti. Tento prerod sama neviem, či je dobrý alebo zlý. Lebo ochota robiť viac vie byť inde cenená. Lebo už som za niektoré moje názory dostala aj trochu vysmiate, že začínam byť ako vyhoretá učiteľka so 40-ročnou praxou. Čiže určite prichádzam o črty, ktoré mi doteraz pomáhali. Na druhej strane viem, že ak by som ostala rovnako angažovaná (možno je problém aj moja temperamentnosť a emočná angažovanosť, že si veci pripúšťam k telu a najmä sa viem extrémne dobre a rýchlo vytáčať a nefiltrujem diplomaticky slová) zostala by som len frustrovaná, demotivovaná a plná nechute. Takže som sa nejako zmierila sama so sebou, so svojimi schopnosťami, pozíciou a možnosťami. Keby som bola trochu idealistickejšia, asi by som šla bojovať s mlynskými kameňmi ako Don Quijote. No učím sa starať sama o seba. A uvedomovať si, že nie je práca to, čo ma definuje ako človeka (toto je beh na extrémne dlhú trať pre človeka zameraného len na výkon). Že život je pekný vďaka množstvu vecí a netreba mať stále plný kalendár a každý deň rôzne programy. Aj keď o to viac sa vychutnáva, keď zrazu máte voľno.... ale aj o to drsnejšie je, keď chodíte spávať zničený jak z 12-tky a ráno vstávate nevyspatý a plný nechute a občas si radšej posedíte v zaparkovanom aute do poslednej minúty, kedy sa treba ísť pípnuť (áno, aj toto som ja).

Určite ste to už počuli, ale jún je pre učiteľov obzvlášť náročný mesiac. Povinnosti, byrokracia, ešte taká tabuľka na vyplnenie, hentaká, je horúco, dobiehate a opakujete s deťmi, čo sa dá (začínate aj nové učivo ako ja :D ), chcete im aj vymyslieť niečo pekné zážitkové... Ja som mala jún o držku, šla som na výpary, no šla som. Aj tak sa mi ale podaril jeden breakdown, ktorý mi ukázal, že som dosiahla svoje limity. A je to pre mňa dosť vtipné, lebo ma zložila hlúpôstka, presne také minipolienko, ktoré narušilo celý môj naplánovaný domček z karát. A to len preto, lebo mi zadržali zásielku na colnom, zásielku, ktorá mala ešte ten večer s nami odísť. Samozrejme, keďže som volala o 14:10 a zatvárali o 14:30, povedali mi, že dnes to už nestíham. V hlave som prepočítavala, ako meniť logistiku tak, aby vyhovovala aj Lukášovi aj mne a nevedela som nás zladiť. Tak som prišla domov, ľahla si na posteľ a začala plakať. Ja. Ja, čo ma obvykle ľudia považujú za málo empatickú alebo ľadovú kráľovnú, lebo pozitívne emócie a prejavy náklonnosti nie sú často v mojom repertoári. Ja, ktorú nerozplače skoro nič (ak nerátam dopozeranie Office po 3-krát). Tak ja som sa rozplakala jak posledné decko a preciťovala najmä tú únavu v sebe. A mala som pocit, že sa mi zrútil svet, ako keď som bola v puberte a musela si priznať, že sa nepáčim tomu chlapcovi, ktorý sa páči mne. Ach, teraz sa na tom zas už len zabávam v duši. Vtedy mi to ale tak jedno nebolo. Nakoniec sa všetko, ako inak, skončilo dobre a logistická kríza mala šťastný koniec, pretože do toho vstúpil Lukáš ako definitívny decision maker.

Takže som stále na tom istom? Som stále na tom istom mieste, s viac-menej tými istými ľuďmi a deťmi. Isto už ale nie som rovnaká.

Fotky k tomuto blogu sú z celého školského roka 23/24. Lebo som akosi prestala fotiť, nie žeby neboli príležitosti. Ale mieša sa vo mne fakt, že fotenie na film je drahšie, ako som začínala, tie fotky si ukladám ako spomienky len ja a v neposlednom rade mi je koľkokrát trápne vyťahovať starý foťák. Mám vlastne čo so sebou robiť no....