Mám 28, muža a mačku. Je to v poriadku?

 Na základe narodeninových želaní, ktoré som dostala k svojim 28. narodeninám, asi je. Alebo si to aspoň myslí skupina ľudí, ktorých mám okolo seba. Totižto, z xy prianí sa vyskytli asi 2, ktoré mi priali, aby sme už mali s Lukášom dieťa. Zdvorilo som na ne povedala, že ešte máme čas. Nie preto, lebo sme stále mladší, vitálnejší a nebolia nás kĺby. To ani zďaleka neplatí najmä pre mňa.

foto z nášho leta 2020, nemám žiadne nové analógové foto, určite sa mi aj film vo foťáku pokazil

 

Máme čas preto, lebo sa ešte dvakrát na dieťa necítime a je nám v dvojici v našich životoch dobre. Ja viem, nehovorím, že by sme sa s dieťaťom mali zle. Ale bolo by to iné a ja to ešte iné mať nechcem. Úprimne, celkom rada by som začarovala čas, aby sme žili takto, ako žijeme teraz, bez potreby a tlakov na to, mať viac - viac detí ako nula, viac hypoték ako nula, viac nehnuteľností ako nula, viac peňazí ako máme (nie je to nula). Pretože by to znamenalo, že by sme žili viac-menej bez tých bežných starostí a nemuseli sa až tak pozerať do budúcna. Naivne by som si mohla predstavovať, že by sme sa vo svete bez starosti o dom a hypotéku mohli stať každý deň najlepšou verziou samých seba - ale bolo by to naivné. Najskôr by to vyzeralo ako taká lockdown-hybernácia, z ktorej by vlastne výsledok nebol nijaký. 

Byť šťastný

A už si vlastne sama odpovedám, prečo sa musíme/chceme/máme naháňať za niečím, čo prinesie nervy, vrásky a asi aj hádky. Aby sme za naším životom a činnosťami čosi videli - nemám veľkolepé predstavy o neviem akých oceneniach či úspechoch. Asi by mi úplne stačilo otočiť sa o 40 rokov za svojím životom a vidieť úplnú idylku ako záhradu a dzeciská. Alebo len sedieť na lavičke a spomínať, čo všetko sme zažili. 

Ako sme napríklad počas korony vzali k sebe na byt mačku, ktorá s nami ostala X rokov a po nej sme sa rozhodli mať vždy mačku (nerozhodli sme sa tak ešte). Alebo ako sme sa tešili, keď sme strávili víkend od seba. Ako sme jeden týždeň jedlo každý deň volské oko s chlebom, až to Lukáša omrzelo. To je len koronový čas, ktorý práve žijeme a ktorý sa síce javí ako dosť prázdny a o ničom, ale už len keď si spomínam, ako si vo dvojici spokojne nažívame, som vďačná za to, že mám vedľa seba takého muža, akého mám. 

Ktorý mi na moje 28. narodeniny dal darčeky až večer v posteli, keď som sa opýtala, či nič nedostanem (vedela som, že niečo dostanem). Mohla by som pokračovať v tom, aký je Fabio skvelý (a rovnako načrtnúť, aký je zlý), ale načo. Dostávam sa však od Fabia k tomu, že nám je dobre vo dvojici. Ja viem, že argument mnohých môže byť, že dobre by nám bolo aj v trojici. A určite by nám aj bolo. A raz nám možno aj bude. Ale zatiaľ nám je dobre tak, ako nám je. A je to pre nás v poriadku. A tak by to malo byť v poriadku pre každého. Myslím. 

Poznám z okolia problémy ľudí s aj bez detí. Líšia sa, ale želaným výsledkom je to isté - byť šťastný. 

Náš satan

A áno, máme Selmu, ktorá nám zatiaľ stačí (aby to nebol blog o idylickom manželstve). Pretože okrem pár našich hádok (založených obvykle na tom, že ja mám debilné vtipy, som príliš otravná a Lukáš je podráždený) máme mačacieho satana, na ktorého však nedáme dopustiť, aj keď zlomí trúbku v stupačkách na teplú vodu. Aj keď sa ráno budím na kraji vankúša, pretože Selma si príde ľahnúť a spí mi pri hlave (ok, to je práveže najviac kjút vec na svete). Čiže, sme ok.