Rok učiteľkou

Musím začať s klišé, pretože naozaj nechápem, ako zbehol tento rok. Tak, ako sa mi spočiatku zdal vlečúci sa, stereotypný a bez zmeny, sa zrazu prehupol do 2. polroka a konca školského roka. 30. júna, keď som mojim nulťákom rozdala vysvedčenie so slovným hodnotením (ktoré si sami neprečítajú, tak som im ho zrhnula v pár vetách), som za sebou zavrela školský rok a nechala ho na Luníku. 

posledné dni pred vysvedčením 

prvé pokusy autoportrétov

Nechcela som reflektovať, flashbackovať a zamýšľať sa nad tým, čo mi tento rok dal, čo bolo pre mňa najťažšie, najmilšie, najsilnejšie... Nemala som na to absolútne žiadnu energiu a silu. A chuť. Pretože celý jún bol náročný, horúci, vyčerpávajúci. Kratšiu zápalnú šnúru som mala ja, ale aj decká (ja trpezlivosti, oni pozornosti a počúvania). A práve tie posledné náročné týždne, keď to šlo s disciplínou dolu vodou, som zas mala pocit, že som ich nič nenaučila a sme na začiatku školského roka. Ktorý bol všelijaký, len nie dobrý. A zas si všímam a spomínam na tie negatívne veci... Pritom sa nám s deckami podarili skvelé veci za tento rok. 

naša prvá spoločná fotka zo septembra

naša posledná fotka z 30. júna

Obrovská vec je to, že moje decká si pamätali veci a pripomínali mi ich, keď som zabudla. Či už išlo o naše rutiny (pozdrav, posunutie dátumu v kalendári), alebo aj o to, aby si na konci dňa nezabudli popýtať, že im mám dať ospravedlnenku. A oni nezabúdali (poväčšine) a mňa s tým strašne tešili. Že naše zaužívané veci poznajú, že to vedia povedať a že sa mi to neboja povedať. 

Keby sa ma niekto spýtal, či si trúfam ísť sama s deckami na výlet, povedala by som, že určite nie, nie som debil. Už keď sme chodili do centra Košíc s deťmi za odmenu s Miškou a Eliškou, mali sme každá "limit" max 3 deti a aj to bolo pri niektorých prípadoch náročné. (Vďaka tomu som sa uvedomila, že je dôležité vedieť si správne poskladať skupinku detí). No na konci roka (nie preto, žeby som už bola frajerka, ale preto, lebo som to chcela skúsiť) som sa vybrala s 10 žiakmi na výlet, ktorý bol pre nich highlight. Bola to návšteva v Budimíri, na základnej škole mojej podporovateľky z Change for Slovakia. Decká boli užasnuté z toho, že nepôjdeme 11-tkou, ale vlastným autobusom. Sledovali všetky autá, keď sme prechádzali Košicami a obdivovali prírodu (polia a stromy) pred Budimírom, čo mnou pohlo, keďže scenérie a panorámy východného Slovenska sú moja srdcovka ❤ 

Samozrejme, už keď sme prišli a deti sa rozbehli na ihrisko, bola opäť citeľná tá subjektivita hluku, ktorú sme s Miškou a Eliškou začali vnímať pri návšteve mesta s deťmi. Že ten hluk, na aký sme v škole zvkynuté, je v iných priestoroch stokrát hlučnejší. Moji žiaci si potom zažili 1 hodinu s prvákmi, ktorú som ja celú vstrebávala. Od úžasnej učiteľky až po to, ako sa moje decká zapájali do aktivít s úplne cudzími deťmi. Pár z nich, na ktorých by som to nepovedala, ma prekvapilo, ako strašne ľahko zapadli do kolektívu. Aj keď sa zabudli dve tašky (ale vrátili sa k nám), výlet dopadol skvele. Ten moment spokojnosti a unavenosti, keď sme si sadli na obed, si viem vybaviť ešte aj teraz. Bola som hrdá na mojich 10 nulťákov, ktorí zvládli celodoobedný výlet v neznámom prostredí (a to sa ma už aj trochu začínalí pýtať, že chcú ísť doma) a hrdá na seba asi aj? Aj keď v skutočnosti si nemyslím, že sa mám za čo tľapkať po pleci. 

nikto negrcal!

Mimo všetkých akademických či mentálnych zručností musím spomenúť, ako sa moje decká za rok strašne zmenili. Rástli, strihali vlasy, vytiahli sa do výšky (to si všíma moja kolegyňa Eliška, keďže pri svojej výške vidí, že decká jej siahajú vyššie - ja sa pri nich stále cítim ako obor). Na začiatku roka som si do školy doniesla zrkadlovku a každého si odfotila. Fotky vytlačila a mali sme ich na nástenke, bola to veľká vec. Ku koncu roka, keď sme kus reorganizovali triedu, som im tieto fotky rozdala s tým, že som si ich s nimi odfotila. Veľmi ma potešilo, keď mi viacerí hovorili, že mamka doma odložila alebo vystavili fotku na skriňu :) Aj keď, nebudem klamať, boli aj fotky pokrčené na 4-krát len kým sme došli na obed. 

z Berlína došli každému pohľadnice (to bolo vysvetľovania, čo je Berlín a ukážka nemčiny nechýbala)

Pri rozdávaní vysvedčenia som, na moje vlastné prekvapenie, neplakala. Mala som na mále a keby sa rozplakalo jedno dieťa, šlo by to isto. Bolo mi však jasné, že im to celé nejako nedopína, že je pre nich stále menej uchopiteľné. To, že budú prváci, chápu, ale že to bude o 2 mesiace prázdnin, nie. Kratšie časové úseky sme si škrtali na plagáte (napr. kedy ideme do knižnice/výlet), ale kde by som škrtala 60 dní... Chcela som ich všetkých vyobjímať a pripomínať im, nech si na seba dávajú pozor. No a potom som si ich všetkých odprevadila zo školy a bolo. 

A po 2 týždňoch mi už aj chýbajú naše interakcie, to, ako som musela spomaliť svoju reč, artikulovať a gestikulovať, využívať mimiku. Začala som zas rozprávať strašne rýchlo, doháňam, čo som zameškala.

Keď mám povedať, čo mi dal môj prvý rok učiteľkovania, neviem, kde začať. Teda viem - od ľudí. Od teach komunity, predovšetkým dievčat z Košíc, až po kolegov a kolegyne, s ktorými sme si postupne nachádzali cestu k sebe a pomáhali mi cennými radami. Pre mňa veľmi dôležitým aspektom boli aj ľudia mimo učiteľského života, pri ktorých som vypínala od svojich starostí a uvedomovala si, že život nie je len škola a teach. Tento rok ma priučil trpezlivosti, v ktorej sa však naďalej musím cvičiť, pretože keď poviem niečo 5-krát, na šiestyraz sa už naseriem a je to na mne aj vidno. Učil ma agilite a flexibilite a tomu, že skrátka niekedy môžem mať naplánované super duper aktivity s deťmi, ale keď s nimi neviem pohnúť, idem a skúšam..... Ako by asi vlastne malo vyzerať hocijaké moje snaženie v živote....