Slovom a textom Čierna Hora

Síce sme v Čiernej Hore boli už pred vyše dvomi mesiacmi, myslím, že textový blog takto neskôr nie je katastrofou. 

Do štátu bývalej Juhoslávie sme sa s Lukášom vybrali preto, lebo som našla lacné letenky. Bolo to spontánne rozhodnutie, ktoré podporovali aj predstavy o tom, že balkánske krajiny sú predsa lacné.

Cestovali sme z Budapešti do hlavného mesta Čiernej Hory - Podgorice (Pred výletom som nevedela, že Čierna Hora po anglicky je Montengero, hanba mi). Výlet trval 3 dni, cez Airbnb sme si zohnali rozkošný bytík, navyše nám majiteľka na privítanie nechala víno a cukríky. Na dva dni sme si požičali auto a ja som sa oháňala zoznamom miest a ich opismi, kam treba ísť, čo je pri čom, teda aká cesta je najvýhodnejšia. Keďže krajina nepatrí do Európskej únie (v rámci toho zrušeného roamingu), nevyužívali sme mobilné dáta, ale aplikácia Mapy nám fungovala aj tak, teda kým sme to nejako nepototo :D

Super je, že aj keď ešte nie je v EÚ, platíte eurom a stačí občiansky (lebo Lukáš nemá pas).

Najnudnejšie hlavné mesto

Podgorica je na zahraničných cestovateľských portáloch označovaná aj ako „najnudnejšie hlavné mesto“. To sme si pozreli až keď sme boli v meste :D Zas ale, my s Lukášom vo dvojici nepotrebujeme nejakú megalomanskú párty a akciu. Prechodili sme si celé mesto, zašli na kávu, pivo. Navštívili veľký kostol, kde sa Lukáš smial z kresieb. Možno by som budovy Podgorice prirovnala k nejakému Bulharsku. Komunistické zanedbané budovy, túlavé psy v uliciach, ktoré nás prenasledovali akonáhle videli, že niečo jeme a mňa to rozčuľovalo, a žobrajúce deti pred obchodnými centrami tak, ako v Trebišove, Vranove či Košiciach pred Tescom. 

Mesto Podgorica má 150-tisíc obyvateľov, čo je menej, ako majú Košice. Ikonickým je preň visutý Miléniový most.

Po ňom sme sa vydali hľadať starý most z 15. storočia, ktorý som mala naštudovaný. Ako sme ho ho našli - len sme zišli z chodníka dole schodmi k nejakej zeleni a kamenným stenám. Ukrytý medzi stromami a nenápadný, akoby ani nebol nejakou pamiatkou. Vedľa neho spokojne domáci lovili ryby, hore na kopčeku mladí popíjali.

Zbohatlícke predstavy

Ako som už spomínala, s Lukášom sme sa tešili na hrozne lacný život v Čiernej Hore, že budeme ako zbohatlíci. Ceny sú tam síce nižšie, ale len o pár desiatok centov. Teda nie tak, aby ste mohli byť ako prasa v žite a dovoliť si všetko - ak teda ste ekonomicky zodpovedný (obľúbené slovné spojenie :D). Pivo stálo približne rovnako ako u nás - teda, ak navštevujete ako my také podniky, kde pivo nestojí viac ako 1,50 - lebo optimálna cena za pivo by mala byť euro :D 

Čo mňa dostalo? To, že v reštauráciách dávajú ako predjedlo zadarmo taký arabský či aký chlieb - teplý a strašne chutný, čo sme nezjedli, sme si zobrali aj na byt, lebo mne veľmi chutil. Aj mi asi najviac chýba... :D V reštaurácii, že oridžo reštaurácii, sme jedli len raz, hneď prvý deň. Odporúčal ju aj TripAdvisor ako tradičnú čiernohorskú reštiku. Prišli sme a museli sme čakať na voľný stôl, čo nás presvedčilo, že asi je fakt dobrá. Lukáš si dal kuracie mäso a mňa oslovili "kebabs" v menu. Čakala som nejaké 4 malé kebabové tortily (to by bola mňamka). Prišlo mi asi 12 kusov čevapčiči mäsa s cibuľou. Doobjednala som si horčicu a zemiaky. A zožrala som skoro všetko, lebo mám rada čevabčiči. Lukáš dostal 4 veľké plátky kuracích pŕs (asi) a napraskal sa rovnako ako ja.

Posledný deň sme si zas dali hamburger v takom fastfoode, ktorý vyzeral ako taký trošku lepší v Trebišove. Dostali sme však poctivé mäso pripravené po objednávke a v arabskom chlebe (yes!).

S domácimi sme sa nevykecávali nejako extrémne veľa, jedine s jedným, ktorý nám tlačil letenky :D A ten nám odporúčal jednoznačne nudistickú pláž, na ktorú vraj chodia aj Nemci. Tak to asi musí byť fakt dobrá pláž nemeckej kvality :D Okrem toho nás akurát kus nahneval/zosmutnil tým, že Slovensko hádzal do jedného vrece s Orbánovým Maďarskom, pretože vraj nemáme radi Moslimov a on miluje ich kuchyňu a jedlá.

Ach, tie scenérie

Krajina si získala mňa aj Lukáša hneď, ako sme vyrazili autom z Podgorice von. Úchvatné scenérie, skalné reliéfy, zasnežené kopce v pozadí. Za dva dni sme prešli autom 550 kilometrov s benzínom za 25 eur. Často mi bolo Lukáša ľúto, že musí sledovať cestu a nemôže sa pozerať von z okna rovnako ako ja. V ten istý deň sme autom došli pod najvyšší kopec krajiny, kde nás nepustili kvôli snehu, ale aj k moru do Kotorského zálivu, kde si viem predstaviť svoju dovolenku.

Čo sa týka šoférovania, bola som však aj rada, že Lukáš šoféruje rád a šoféroval asi o tristokrát lepšie, ako keby som sa snažila šoférovať a najmä rýchlo reagovať na všetky zmeny na cestách. Čiernohorci sú totiž schizofrenickí vodiči. Na jednej strane trúbia vždy. Stačí zaváhanie a nevyštartovanie už na oranžovú. Alebo trúbia známym na chodníku - aspoň podľa Lukáša to je asi polovica trúbenia ich. Na strane druhej nemajú problém zaparkovať hocikde. Nad tým sme žasli. 2 metre v jazdnom pruhu pred križovatkou, pokojne aj 3 autá za sebou. A ty, keď chceš prejsť križovatkou, choď v protismere a dúfaj, že nič nepôjde. Autá spokojne postoja vedľa seba, aby sa porozprávali.

Osobitnou kategóriou, kde som sa ja najviac bála a aj Lukášovi nebolo všetko jedno/sral sa, sú horské serpentíny. Cesta bola taká úzka, že vyzerala, že nie je možné, aby ňou prešli dve autá. Ale šak ok, postavíš sa najviac na kraj ako sa dá a pomaly prejdeš. Ale Čiernohorci poväčšine na drzovku prešli a my sme sa im museli uhýnať, oni ani nepribrzdili. Jednou z najhorších bola cesta dolu z pohoria, keď sme šli fakt poľnou zaprášenou kamenistou cestou plnou jám, že nás bolelo srdce za to auto (ale na druhej strane sme boli radi, že nie je naše). Najväčším cestným zážitkom bol asi prechod tunelom, ktorý bol vo fáze výstavby. Rozumej - prašná poľná cesta a bez osvetlenia. Nevedeli sme ani, či ním môžeme prejsť, či vôbec niekde vyjdeme, ale nijaké značenie ani závory nenaznačovali tomu, žeby sme nemohli. A tak sme to zvládli. 

Must see

Prvý deň sme sa, ako som už spomínala, po neúspešnej ceste na najvyšší vrch krajiny, kde sídli pamätník, vybrali do Kotoru, mesta, ktoré je zapísané v UNESCO. Krásne stredoveké zachovalé hradby si mňa osobne hneď získali. Kotorský záliv nás však dostal už len pri pohľade naň zhora (moja fotka odtiaľ mala na FB aj dosť veľa lajkov, rozumej cca 100 :D).

Odtiaľ sme vyrazili do čiernohorského Miami (úúú) Budvy. Obľúbené letovisko vyzerá viac cool ako zbytok krajiny, teda vyzerá americkejšie, keďže v ňom sú aj výškové moderné presklené budovy. Cestou popri mori a na promenáde však Lukáš poznamenal, že to vyzerá ako na Kamenci na Šírave. A trošku aj mal pravdu. Aj v tomto meste sme však našli stredoveké budovy a dopriali sme si kavej na terase na pláži. Prvýkrát v tomto roku (asi aj posledný) som si omočila ruky (voda mi zašla aj do topánok) v mori. V Budve sme si dali ďalší skvelý hamburger (ja som kedysi neznášala to mleté hovädzie mäso, no odkedy som s Lukášom...).

Po zotmení sme sa pobrali do ďalšej must see destinácie - Ostrov sv. Štefana, na ktorý vraj chodili prominentné celebrity ako Marilyn Monroe, Claudia Schiffer či Silvester Stallone. Asi to aj bude pomerne husté ostrovné mestečko, keďže nás naň nepustili. Strážnik nám povedal, že už je ostrov zavretý. Asi aby tam nesnorili zvedaví turisti a nehľadali celebrity. 

Asi len 10 kilometrov od Podgorice opačným smerom sme našli krásny kút zeme, kde sa rinula taká čistá voda pomedzi skaly, že sme sa cítili ako v nejakej Amerike na Divokom západe. Síce Čiernohorci nie sú originálny v dávaní názvov (Niagara vodopády), miesto je očarujúce. Hneď vedľa vodopádu je domácka príjemná reštaurácia, ktorá nie je až taká drahá, ako sme sa obávali (aj keď sme tam nejedli :D).

Našou poslednou zastávkou v Čiernej Hore bol kláštor v skalách Ostrog. Cesta tam trvala dóósť dlho, serpentíny opäť nesklamali. Výhľad z tej výšky na údolie bol neskutočný. Nadpozemský pokoj (však sme aj boli dosť vysoko nad zemou v zmysle civilizácie iných ľudí :D), ktorý šiel z toho miesta, bol skoro hmatateľný.

Dobrodružstvo poslednej noci

Naša cesta mala aj dobrodružný charakter. Poslednú noc sme plánovali prenocovať na letisku v Podgoroci, keďže sme leteli skoro ráno a prišlo nám to výhodnejšie ako platiť za nocľah. To sme ale ostali prekvapení, keď sme prišli na letisko tesne pred 22:00, zložili sa v kútiku a prišiel k nám pán, že tu nemôžeme ostať, pretože letisko zatvárajú na noc. A my že ahá, čo teraz. Našťastie Lukáš to šiel vyriešiť - ako môj dokonalý chlap - a vybavil, aby sme mohli ostať na letisku. Presunuli nás priamo do stredu letiska pod kameru a tam sme prenocovali. 

Boli sme vďační, že sme nakoniec mohli stráviť poslednú noc v pohodičke, aj keď sme mali kúpenú fľašu vína, ktorú sme sa ale neodvážili vypiť priamo pod kamerou na letisku, kde nás nechali len z dobrej vôle a teda snáď potešila niekoho, kto prišiel na letisko po nás.