Mumfordi ♥

Poďme na nich!

A tak sme s Nikou šli a splnili si jeden koncertný sen a zažili niečo, z čoho sme ostali v úžase.
Verím, že ľudia, ktorí si budú čítať tento článok, vedia, kto sú Mumford and Sons, a preto sa ich približovaniu nebudem venovať.

Poďme na nich!
 
pohľad z digitálu smartfónu

Takže. O2 aréna je zvonku veľká, zvnútra som nemala pocit, žeby bola väčšia než Steel aréna (možno to bude tým, že sú obe primárne hokejové štadióny, ach, aká som múdra!), ľudia stáli v radoch pred ňou a ten dav sa nijako nezmenšoval, stále pribúdali iní. Kontrola ako na letisku, dokonca slečnu pred nami drsní muži prinútili vyhodiť selfie tyč (zapaľovače však vytiahol počas pesničky každý). Veľmi ohľaduplné voči aréne bolo, že v sektore státia ste sa mohli osviežiť alebo vypiť čosi len v bare pred dverami, dovnútra sa nechodilo s plastovými pohármi.
 
pohľad z analógu

Predkapela bola...des. Buď to bol niekoho známy, najlepší kamarát alebo rodina. No neviem. Volala sa tá kapela Bill Ryder-Jones. Spevák sa snažil vyzerať ako Kurt Cobain vo flanelke a ofine do očí, čiže ani neviem, či bol pekný. Spieval smutným, unaveným, outsiderským hlasom do tónov hudobných nástrojov, ktoré ale podľa mňa nezneli až tak smutne. Proste neladilo to. Akoby ostatní členovia kapely chceli dať tomu rytmus, šťavu, každá pesnička vyzerala a začínala dobre, že juhú, konečne sa to rozbehne....a užžžžž šiel refrén aaáááá....nič. Hrôza nudná. Ešte si zavolali na pomoc aj Marcusa (speváka Mumfordov) ale tam by nepomohol asi ani Coperfield.


Predkapela však skončila a potom to vypuklo. Masakrálne všetko. Stage, osvetlenia, hudba...začali piesňou Wilder Mind z rovnomenného nového albumu, ktorý áno, uznávam, neznie ako klasický Mumford and Sons, ale naživo to je riadna nakladačka a to ja môžem.
Oceňujem kapely, ktoré vedia radiť koncertný playlist tak, aby sa publikum nezačalo nudiť po pesničke. A títo angličáci sú takou kapelou.


A vďaka tomu som si vychutnávala piesne ako The Cave, Bust Dowl Dance, ale aj Believe z nového albumu. Vyžívala som sa v spadnutí zadnej plachty (ktorú ste mohli vidieť na fotke č.1) a v hre svetiel, prskaviek...všetkého. Najmä som si vychutnávala hudobnú vytrženosť samotnej kapely, ktorá si to dávala a hrala a silila tóny a znelo to grandiózne pre mňa a ja som len nechápala, že čo sa to deje.
A zrazu bol spevák na opačnom konci arény, medzi sediacimi ľuďmi a prešiel naspäť na pódium cez dav fanúšikov. Úprimne mi ho bolo ľúto, ako skoro bez duše ho dav vypľuvol na bariéry.

Ďalším šokom bol špeciálny prídavok, ktorý kapela dala na miniatúrnom stagei pre pána zvukára, kde sme presne stáli aj my s Nikou. S gitarkou a jedným mikrofónom nám skromne zahrali dve pesničky a vrátili sa na svoj veľký stage. Odkiaľ, ako inak, ako posledná zaznela I will wait....Ach! ♥


Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

O zlej manželke

Obraz
 To, aká som hrozná manželka, som si hovorila už veľakrát. Za necelé 2 roky, čo sme manželia, som mala pocit zlyhania, keď som Lukášovi zabudla kúpiť, čo chcel (alebo čo nechcel, ale čím by som ho chcela potešiť), keď som si nepamätala, aké má aktivity a plány, alebo keď som bola unavená a introvertná a nešla som s ním vonku, keď ma volal na pivo. A samozrejme, vždy, keď ma nachytal, že si stále neviem zapamätať, kedy má narodeniny (to je fakt). V porovnaní s tým, čo naše manželstvo prežíva toto leto, je to však zrazu malina. film vyvolaný po viac ako roku (svadba A + Ľ 31. 8. 2020) Nechala som ho doma v byte na 6 týždňov samého - áno, je dospelý, žil predtým sám a vie sa o seba postarať - ale predsa len, našu domácnosť (čo sa týka logistiky, usporiadania, fungovania) skrátka riadim ja, pretože ma to baví a je to môj relax. A, aby sa nezabudlo, nechala som ho doma s naším satanom . Selma bezo mňa Lukášovi dokazuje, čoho je schopná (a robí to podľa mňa preto, lebo je urazená na mňa) fak
Čítať ďalej

Rok učiteľkou

Obraz
Musím začať s klišé, pretože naozaj nechápem, ako zbehol tento rok. Tak, ako sa mi spočiatku zdal vlečúci sa, stereotypný a bez zmeny, sa zrazu prehupol do 2. polroka a konca školského roka. 30. júna, keď som mojim nulťákom rozdala vysvedčenie so slovným hodnotením (ktoré si sami neprečítajú, tak som im ho zrhnula v pár vetách), som za sebou zavrela školský rok a nechala ho na Luníku.  posledné dni pred vysvedčením  prvé pokusy autoportrétov Nechcela som reflektovať, flashbackovať a zamýšľať sa nad tým, čo mi tento rok dal, čo bolo pre mňa najťažšie, najmilšie, najsilnejšie... Nemala som na to absolútne žiadnu energiu a silu. A chuť. Pretože celý jún bol náročný, horúci, vyčerpávajúci. Kratšiu zápalnú šnúru som mala ja, ale aj decká (ja trpezlivosti, oni pozornosti a počúvania). A práve tie posledné náročné týždne, keď to šlo s disciplínou dolu vodou, som zas mala pocit, že som ich nič nenaučila a sme na začiatku školského roka . Ktorý bol všelijaký, len nie dobrý. A zas si všímam a sp
Čítať ďalej

Mám 28, muža a mačku. Je to v poriadku?

Obraz
 Na základe narodeninových želaní, ktoré som dostala k svojim 28. narodeninám, asi je. Alebo si to aspoň myslí skupina ľudí, ktorých mám okolo seba. Totižto, z xy prianí sa vyskytli asi 2, ktoré mi priali, aby sme už mali s Lukášom dieťa. Zdvorilo som na ne povedala, že ešte máme čas. Nie preto, lebo sme stále mladší, vitálnejší a nebolia nás kĺby. To ani zďaleka neplatí najmä pre mňa. foto z nášho leta 2020, nemám žiadne nové analógové foto, určite sa mi aj film vo foťáku pokazil   Máme čas preto, lebo sa ešte dvakrát na dieťa necítime a je nám v dvojici v našich životoch dobre. Ja viem, nehovorím, že by sme sa s dieťaťom mali zle. Ale bolo by to iné a ja to ešte iné mať nechcem. Úprimne, celkom rada by som začarovala čas, aby sme žili takto, ako žijeme teraz, bez potreby a tlakov na to, mať viac - viac detí ako nula, viac hypoték ako nula, viac nehnuteľností ako nula, viac peňazí ako máme (nie je to nula). Pretože by to znamenalo, že by sme žili viac-menej bez tých bežných starostí a
Čítať ďalej