Eda fotí a píše

Malorka. Miesto, kde som si isto nemyslela, že s Lukášom skončíme uprostred októbra. A dnes, čo ubehol viac ako týždeň, odkedy sme sa spečení na tvári objavili vo Viedni a čakali na Flixbus do Bratislavy, mám pocit, že celé naše malorské dobrodružstvo sa mi len prisnilo. Pocit, že život na Malorke je ako z inej reality, som mala hneď, ako sme sa vrátili. Asi najviac za to mohlo teplo, to, že tam je stále ešte (do konca októbra) dovolenková sezóna. Neviem, či som sa na nejakej inej dovolenke cítila „dovolenkovejšie". Asi nie. Lukáš to povedal počas nášho výletu viackrát - sme úplne slobodní a môžeme ísť na ostrove kde chceme, zastaviť, kde chceme... Stačilo len nasadnúť do auta a vydať sa. Ja som pritom mala vždy po ruke sangriu, keďže som si vychutnávala dovolenku najviac, ako sa dalo.  Ako sme sa vlastne dostali na Malorku? Sled rozhodnutí nás oboch - Lukáš už ma po skúšobnej dobe, chcel si vziať dovolenku. Ja zas, naopak, (ako už insta ľudia vedia) som sa rozhodla pre zmenu

Vždy, keď začnú festivaly zverejňovať headlinerov, hovorím, že, samozrejme, určite idem! Inak tomu nebolo ani v prípade Grejpu. Keď sa zverejnil alt-j, hovorila som Lukášovi, že už konečne ich musíme spolu počuť, keďže Breezeblocks sme si už dávno stanovili za našu svadobnú pieseň. A potom Chet Faker a tieto dve mená mi už stačili.  Keďže som však nejako neriešila lístky, pomaly si moja myseľ zvykala na myšlienku, že šak nevadí, svet sa nezrúti, keď nepôjdem, pôjdem do práce predsa ako všetky dni predtým.  Potom sa stalo to, že na Grejpe hral No Brake a mne sa otvorila brána možností - šla som ako kapelová +1, bola v backstagei, jedla v artist jedálni (smola no, že ja sama nemám žiaden talent, aby som bola slávna a mohla chodiť na festivaly vždy ako artist...).  A Grejp zas potvrdil, že sa zlepšuje zakaždým. Už minulý rok Lukáš povedal, že Grejp má takú pohodovú atmosfére a dobre sa tam človek cíti. Tento rok to bolo ešte viac tak. Navyše sme strávili veľa času s ľuďmi a r

Vraj mám tentoraz dobré ostré fotky, aspoň podľa Lukáša. Aj preto si zaslúžia blog. A blog si zaslúži aj tohtoročná Pohoda. Mám pocit, že už minulý rok som písala, že to bola „najlepšia Pohoda". A teraz to musím napísať zas (hold, to je teda ale problém!!!). Pohoda 2018 bola veľmi špeciálna a veľmi jedinečná. Áno, ako poznamenal v práci môj šéfredaktor Miki, aspoň budeme vždy mať výročie zásnub na Pohode. Lebo (mám pocit, že to už je prastará infoška) ma Lukáš prekvapil, šokoval, dostal, skrátka ÁNO (vraj som mu na otázku ani neodpovedala na mieste, tak to napíšem čierne na bielom internete). Posun v našom vzťahu a našich životoch vnímam skôr tak súkromne a nejako (okrem oficiálnych vyhlásení :D) tú radosť prežívam skôr v sebe. Kto by to bol povedal, že Eda nebude chcieť o dačom rozprávať...  Ale čím ma naše zásnuby dostali asi najviac, tak to bolo to, že Fabio myslel vopred (čo je obvykle moja obľúbená vec, môcť plánovať dopredu a mať varianty pre rôzne komplikácie)

Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že milujem organizovať veci. Keď ich teda môžem mať v plnej réžii a všetky plány vychádzajú.... Ale nie. Úprimne sa priznávam, často si myslím, že mám správny time manažment a môžem poskytovať know-how niekomu, komu sa niekedy nedarí zoradiť si všetky povinnosti správne (aspoň podľa mňa sú zle rozvrhnuté). O tom by vám vedel povedať najmä Lukáš, ktorý so mnou často zápasí v tom, aby som mu nehovorila, čo má robiť. Pritom ja si pri ňom len plním svoju záľubu - manažovanie ľudí. Neznamená to, žeby som chcela byť nejaké top supervisor manažérka v gigantickej firme. To zďaleka nie. Navyše, v poslednej dobe som spoznala akčné ženy z OZ Úlet, ktoré so svojím časom nakladajú asi 300-krát lepšie, prospešnejšie a zmysluplnejšie ako ja.  Veď aj tento blog sa chystám písať asi 2 týždne a namiesto toho som si radšej bez výčitiek dopozerala Oteckov, Milenky a čakám na ďalšie časti Handmaid´s Tale.  Ale teraz k veci - organizovať oslavy, párty, výlety - to

Síce sme v Čiernej Hore boli už pred vyše dvomi mesiacmi, myslím, že textový blog takto neskôr nie je katastrofou.  Do štátu bývalej Juhoslávie sme sa s Lukášom vybrali preto, lebo som našla lacné letenky. Bolo to spontánne rozhodnutie, ktoré podporovali aj predstavy o tom, že balkánske krajiny sú predsa lacné. Cestovali sme z Budapešti do hlavného mesta Čiernej Hory - Podgorice (Pred výletom som nevedela, že Čierna Hora po anglicky je Montengero, hanba mi). Výlet trval 3 dni, cez Airbnb sme si zohnali rozkošný bytík, navyše nám majiteľka na privítanie nechala víno a cukríky. Na dva dni sme si požičali auto a ja som sa oháňala zoznamom miest a ich opismi, kam treba ísť, čo je pri čom, teda aká cesta je najvýhodnejšia. Keďže krajina nepatrí do Európskej únie (v rámci toho zrušeného roamingu), nevyužívali sme mobilné dáta, ale aplikácia Mapy nám fungovala aj tak, teda kým sme to nejako nepototo :D Super je, že aj keď ešte nie je v EÚ, platíte eurom a stačí občiansky (l