Som gadžo

Priznám si to, lebo je to tak. Som gadžo z Trebišova, ktorý vie hutorec a v práci sa vtedy zo mňa dievčatá smejú. Som gadžo, ktorý vie vypiť aj borovičku s pivom. Toto ale zďaleka nie je všetko, čo definuje gadža ako takého. Fotky do tohto blogu sú (okrem prvej) moje prastaré, z roku 2015, keď som fotila dvor u babky, lebo som sa hanbila fotiť ľudí. 

Eda je gadžo najmä preto, lebo miluje svoj domov. Vyrastala som na krajíčku Trebišova, na konci, dajme tomu, že obytnej zóny Paričov, len jeden dom nás delil od polí a prírody. Tento fakt zo mňa urobil človeka, ktorý miluje pláne, roviny, nížiny, lúky a polia. Jasné, aj hory a kopce sú krásne, ale mne sa viac páčia roviny. Lebo už ako malí sme sa chodili hrávať do poľa, v zime som sa dokonca chodila do poľa hrávať sama, to si dobre pamätám - na zamrznutom potoku som predstierala, že som princezná na bále a mám pocit, že som sa tak dokázala zabaviť aj celkom dlho. Pritom som chodila v starom oblečení, vo vyťahaných teplákoch, v babkiných starých čižmách. A neriešila som.

Ani neviem, kam sa vlastne s touto rozpravou chcem dostať. Asi nikde. Len vždy, keď sa mi podarí prísť k babke a zájsť na staré známe milované miesta, v sebe cítim takú lásku a taký pokoj - lebo viem, že tam patrím. S láskou sa pozerám na stromy, ok, sem-tam aj niečo poviem okoliu (nie som pošahaná). Veľmi rada si tie kúty aj fotím, aj keď viem, že ostatní v tom vidia len prírodou - stromy a zeleň, to je všade. Viem, že k týmto miestam mám citový vzťah a spomienky, preto sú pre mňa výnimočné. 

Akurát neviem, či mi je ľúto, že tú lásku nemám s kým zdieľať, alebo je to skôr dobré. Ale kdeže, jasné, že viem. Je to dobré - najlepšie. Mať kúsok zeme (dajme tomu) len pre seba. Lebo fakt, na svojich potulkách nestretávam ľudí. A to je super. Aj keď viem, že tamaď chodia, lebo, prosím pekne, vyrovnali diery v prírodnej ceste od traktorov otrasnou zmesou kamenia (veľkého aj malého), porozbíjaných dlaždíc s prímesou smetia. 

Toto je pre mňa gadžovstvo - láska k zemine, k poľu, ktoré ani nie je vaše. A ten pocit, keď ste v prírode sami, po ceste vás po nohách šľahá nepokosená tráva, lebo si ešte dzedovia neprišli pokosiť pre svoje zvieratá - je na nezaplatenie. Vtedy mám pocit, že som tam, kde mám byť a všetko je v poriadku v mojom živote. Aj keď nie je. Mala som už prvú svadobnú nočnú moru, dokonca to bolo ešte o čosi lepšie - tá nočná mora sa mi snívala počas toho, ako som v sne spala. Každý máme svoje trápenie - jeden vážnejšie, druhý menej - aj keď, kto môže povedať, čo je vážne a čo nie? Ja viem sama odsúdiť banálne problémy, ktoré by som ja v živote neriešila, ale uvedomujem si, že sú ľudia, ktorí to proste potrebujú mať vyriešené a pekné a také, aké chcú. Máme s Fabiom na hlave veci, ktoré by sme mali riešiť. Aj ich riešime, pekne postupne, po našom.

Nemôžeme povedať, že sa máme zle. Lebo sa nemáme. Vždy sa dá mať sa lepšie, ale aj horšie. Alebo ako ja rada hovorím - nikdy nemôže byť tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. A môžeme sa tomu snažiť zabrániť akokoľvek, ale dá sa to naozaj? Podľa mňa sa každému stane to, čo sa má stať. Skôr sa len snažme nerobiť zle okolo seba.

Skrátka som deterministický gadžo.