Ako bolo na Pohode?

júla 28, 2019

Pýtali sa ma kolegyne v práci, keď som prišla pondelok 15. júla do práce. Ako bolo na Pohode? Pýtali sa ma aj piatok 26. júla animoši, keď som prišla na Tábor Škriatok. Moje prvá jednoduchá odpoveď je dobre – vyšlo počasie, boli dobré koncerty, bolo skrátka v pohode, tak ako vždy.

Už cestou domov som sa ale zamýšľala nad tým, že vždy, po každej doterajšej Pohode, som hovorila, že to bola NAJLEPŠIA POHODA, aká bola. Fakt. Tento rok to však nehovorím. Prečo?

Došla som do bodu, kedy si šetrím pozitívne hyperlatívy na tie fakt tip-top veci, ktoré si to zaslúžia? Úprimne si myslím, že nie, lebo ja rada svoje zážitky chválim, že boli dobré. Možno to súvisí aj s tým, že hľadám pozitíva vo všetkom a držím sa hesla: nikdy nie je tak zlé, aby nemohlo byť ešte horšie.

Tak žeby to bolo preto, že Pohoda bola tento rok zlá sama o sebe? Je pravda, že line-up pre mňa bol pomerne veľkou neznámou – čo však bývalo aj pominulé roky. Chyba nebola ani v tom, žeby sme neboli s dobrými ľuďmi – síce s nami nebol Dano, ale postretali sme mnoho ďalších kamošov a strávili s nimi pekný čas. Nestretli sme sa len s dvomi ľuďmi, s ktorými sme chceli (jeden z nich si ty, Kiko Č. – ale namiesto teba sme si dali pivec s tvojimi rodičmi).

napríklad Filipa, Mirku a Maja

Jay na Pohode je už taká klasika, že až

aj Mišku a Niku

Tak sa pýtam opäť – kde bola chyba? Že na Pohodu poviem, že bolo „len" dobre? A je to vlastne chyba? Potrebuje človek viac ako dobre? Jasné, vždy môže byť aj lepšie. Všetko.

Namiesto Domaše by som sa občas radšej kúpala na Maldivách. Namiesto stanovania by som možno občas radšej spala v hotelovej izbe a tak šla na festival. Občas – len občas. Lebo potom si uvedomím, že to naozaj nepotrebujem a k šťastiu mi stačí málo. Teraz nechcem hejtovať ľudí, čo si doprajú to všetko – ak má človek možnosti, nech si dopraje, každý nech robí tak, aby mu bolo dobre (ale nie na úkor iných ľudí).

Skôr chcem týmto zamýšľaním sa priznať, že som márnivá. Veľmi. Najmä v myšlienkach si občas ulietavam a predstavujem, čo všetko by som robila, keby som mala možnosti (najmä finančné). A prečo po tom vôbec zatúžim? Kvôli Instagramu, ja to viem. Povedal mi to, samozrejme, Lukáš, keď som raz dávno bola smutná, lebo som mala pocit, že sme dosť nudný a nezáživný pár a nechodíme každý víkend na super cool výlety, nemáme fotky ako zo žurnálu a neviem čo všetko – čo robili iné páry, ktoré som sledovala na Instagrame. Vtedy mi Lukáš povedal, že by som sa nemala zameriavať na to, lebo sa s každým porovnávam a sústredím sa len na to. Že nevidím, že aj my chodíme na výlety, sme s rodinami a máme aj dôvody, prečo netrávime každý víkend spolu. A mal pravdu. Preto sa dnes teším, keď sme spolu, ideme v Košiciach na pivo do Zajaca, keď spolu ideme nakupovať potraviny (áno, fakt, toto je moja radosť). Lebo každodenný „nudný“ život je krásny. Možno tak „znudnela“ pre mňa aj Pohoda.

Čo však zďaleka nie je zlé, práve naopak. O to viac si teraz viem vychutnať atmošku a bezcieľne poflakovanie sa po areáli, ktoré som absolvovala aj sama. Pritom zďaleka nehovorím, že poznám všetko na Pohode. Stále som asi nevidela všetky stage, ktoré tam sú (aj keď tento rok sme boli vo Family zóne na Toddler Punk), stále som nevyskúšala všetky jedlá, ktoré na Pohode sú (lebo veľa z nich mi príde drahých a langoš s nivou je langoš s nivou). A stále podľa mňa bude na Pohode viac ako polovica interpretov, ktorých poznať nebudem.

keď už spomínam ten langoš s nivou...

Takže, ako bolo na Pohode? Dobre, pohodovo. Vypli sme, oddýchli sme, spali sme každý deň minimálne do 9, lebo bolo príjemné počasie a nepečilo slnko už od rána. Zhodnotili sme, že by sme si už asi mohli dávať stan ďalej od Redbull stánku, kde to žije dlho do noci a pri tomto meetingpointe sa ľudia stretávajú a kričia. Vytančili sme sa na The Roots, pobavil nás Mac DeMarco, očarila nás Charllote Gainsbourg a Akua Naru. Lola Marsh zahriala naše ♥ ako vždy a podmanil si ma Donny Bennet (áno, až tento rok). A jasné – za jeden z najlepších koncertov považujeme s Lukášom Bolo nás jedenásť.