Chceli sme ísť domov v polke svadobnej cesty

Čo si predstavíte pod svadobnou cestou? Ja som očakávala to, že aspoň polovicu času strávime na pláži ničnerobením, čítaním kníh a spaním (pretože ja milujem spať vonku na pláži). Vtipné pritom je, že sme spolu s Lukášom za náš spoločný život (4,5 roka) neboli pri mori na skutočnej dovolenke. Takej tej, na ktorej bol určite každý minimálne s rodičmi. Týždeň pri mori. 

Ponta de Ferraira, Sao Miguel

Naše výlety netrvali asi ani 5 dní, jedine minulý rok na Malorke sme sa prvýkrát spolu kúpali v mori. Pritom je to taká vec, na ktorej si, mám pocit, dnes zakladá každý. Dovolenka - človek ide k moru, robí si pekné fotky a ľudia doma mu závidia. Mne osobne nechýba dovolenka pri mori v lete (lebo aj doma sa viem kúpať a rekreovať a míňať peniaze napríklad na festivaly). Z letných zážitkov slobodnej Edy ešte stále sama sebe dlžím blog (sľubujem, že bude čoskoro). Ale späť k dovolenkám. 

Keďže sme spolu s Fabiom okúsili len také kratšie dovolenky, ktoré sme si vždy užili naplno, celý deň spoznávali krásne nové miesta a krajiny, ani naša svadobná cesta nakoniec nemohla vyzerať inak. Sama som sa navnadila na to, že pôjdeme na Madeiru. Nevyšlo. Veľa ľudí nám však spomínalo, aké krásne je Portugalsko. Takže v hre bolo Portugalsko a moje milovaná Espaňa, kam možno zavítame budúci rok (nie v lete, opäť až na jeseň). Seriózne sme si urobili porovnania oboch destinácií a už neviem ako presne, ale vzišlo z toho Portugalsko. S tým, že ho prejdeme - od Lisabonu do Porta. Keď som náhodne pozrela letenky na Azorské ostrovy, raz-dva sme sa však rozhodli ináč a to bolo dobré.

Ešte pred samotným opisom hanymúnu musím povedať, že Lukáš po prečítaní článku reagoval tak, že som nemala toľko písať, ako ho všetko sralo, že to nebola až tak úplne pravda. Ja som to však chcela napísať, pretože aj keď máme pekný vzťah, vieme sa nasrať (najmä ja jeho) a niekedy so sebou nevieme vydržať, respektíve sme len v tichu. Ale nech mi napíše ten, kto nemá žiaden problém. 

Ako vyzeral bežný deň našej cesty? 

Ráno sme vstali (okolo pol 10), dali sa dokopy, naraňajkovali a vyrazili sme. Na Azoroch (konkrétne najväčší ostrov Sao Miguel) sme strávili 3 dni. Prešli sme autom skoro celý ostrov, videli tak krásne miesta, aké vám nikdy neukážem na fotkách a každý deň prichádzali na bývanie unavení. Prišli sme na to, že dokážem Lukáša nasrať za sebou pokojne aj 10-krát. Nie je to až taká sranda, byť s človek vkuse jedne týždeň 24 hodín. Najmä ak ste občas nevyspatí, hladní, zmoknutí a chceli by ste byť chvíľku sám so sebou (vtedy sa uteká na WC). Napočudovanie a našťastie, zvládli sme to. Chce to nežnosť vo vzťahu (moja bývala spolužiačka a kolegyňa mi napísala túto super podtému k 30. výročiu nežnej revolúcie - nežnosť v revolúcii, ale aj vo vzťahoch a mne sa to fakt zapáčilo a sľúbila som, že to použijem, ale asi na túto tému ešte dáme blog). Ja to mám tak, že sa pozriem na Lukáša, pozerám sa naňho a vo vnútri ma napĺňa pokoj a šťastie. A začnem sa usmievať. Jemu stačí, ak sa mu zasmejem na vtipe (haha). 

Foto poznámka: Prišla som na to, že na aktuálny foťák mi nestačí kodak 200, lebo aj keď bol deň, ale boli sme v džungli, neboli preň dobré svetelné podmienky. 

Caldeira Velha a sexy bruško

 Čiže - prežili sme parádne dni na Azoroch, aj keď sme nešli na whale watching (lebo šak keď je pekne, pochoďme ostrov a pojdeme na oceán, až bude kus škaredšie počasie - to, že vtedy sa nechodí kukať na veľryby, sme nevedeli). Kúpali sme sa v parádnom termálnom prameni, obabrali nás všetky cestovateľské portály, ktoré tvrdili, že na jednom mieste vyviera teplý prúd z Atlantického oceána (ale aj tak sme sa tam okúpali obaja a bola to bomba!). Tam sme sa napríklad pohádali (teda, nasrala som Lukáša), lebo som mu veľmi nemotorne dávala obrúčku v skalnatej zátoke, do ktorej narážali strašne silné vlny. Túlali sme sa po džungli, kde Lukáš kŕmil kurky, videli, ako naozaj rastú ananásy a cítila som sa ako v telenovele na čajovej plantáži. Ľudia na Azoroch sú hrozne milí. Naozaj. Napríklad sme vrátili posledný deň auto dosť na konci mesta a nevedeli sme, ako sa vrátiť do centra. Videli sme jeden taxík pred supermarketom, bol naštartovaný, no nebol v ňom vodič, len vzadu pani s dieťaťom v autosedačke. Lukáš sa jej spýtal, či nás odvezú a že áno. Vysvitli, že pani je manželka taxikára a je s dcérkou s ním a vozia sa. Bolo super, že bola s ním, pretože aj keď mal taxík nálepku že English spoken, ujo nevedel nič. Dal nám ale vizitku a nasledujúce ráno nás odviezol na letisko. 

maják Arnel

ľudia chodili trekovať v top výbave a ja v šatách (len chodím)

Sete Citated

opustený hotel Monte Casino

Pri odchode zo Sao Miguel sme si hovorili, že ok, mohli by sme už asi aj ísť domov, máme dosť :D a to nás čakali ďalšie 3 dni v Lisabone (1. deň v Lisabone sme strávili v prvý deň svadobnej cesty, pretože sme na Azory leteli až večer). A to musím uznať, že prvý deň v Lisabone bol pre Lukáša najlepší. Prešli sme sa po meste (mysleli sme, že sme úplne v centre, ale vôbec sme neboli :D) a strávili sme veľa času v oceanáriu. Dokonca sme sa vracali v protismere výstavy, aby sme videli kŕmenie vydier. Našli sme megalacnú reštauráciu, kde sme sa napráskali a bolo nám fajn. 

Torre de Belém

Pamätník objaviteľov

Po návrate z Azor sme prišli na to, aký naozaj veľký je Lisabon. Bývali sme blízko mosta, ktorý vyzerá ako Golden Gate (Most 25. apríla) a LX factory (umeleckej komunity, ktorá vyzerala super, ale mala veľmi drahé pivo). Ako prvé sme si šli pozrieť Belém a Mosteiro de Jerónimos, čo je fakt krásna impozantná budova. A zbytok dovolenky sa niesol v podobnom duchu. Každý deň v nohách cca 25 000 krokov a Lukáša čoraz viac otravovalo chodenie po kostoloch a historických budovách, čo zas mňa veľmi baví. Každý večer sme si v kompaktnom jednoizbovom bytíku s kúpeľňou dali víno (samozrejme, druhé najlacnejšie) a pozerali LVL Lama. Asi navždy si zapamätám, ako sme šli na sochu Ježiša Krista a pršalo tak, že sme od neho nevideli na mesto, ani naňho sme vlastne nevideli. Poobede sa však vyčasilo a bolo pekne.

Panteón

Na hrade v Lisabone

 V rámci svadobnej cesty mal Lukáš meniny. Jedným z mojich darčekov bolo, že mohol na pláži kŕmiť čajky a ja som bola pritom. Samozrejme, obďaleč, keďže sa ich hrozne bojím (sú fakt obrovské). Ten deň bol skvelý. Vybrali sme sa vlakom na pláž v Cascais a patrili sme medzi 5 odvážlivcov, ktorí sa kúpali, keď bolo vonku 18 stupňov a neviem, koľko má Atlantický oceán, ale veľa to nie je. 

Lukáš poistil všetky holuby

Po našej svadobnej ceste mi Lukáš povedal, že už chápe, prečo majú ľudia radi aj také dovolenky, kedy naozaj nič nerobia a sú pri mori. Ale našu svadobnú cestu neľutujeme. Vôbec. Videli sme nádherné miesta, strávili spolu strašne veľa času (ešte sme si dali aj výzvu, že budeme mega málo na sociálnych sieťach) a fungovali sme spolu, aj keď to možno občas nešlo. A utvrdili sme sa v tom, že to pôjde medzi nami dvomi aj ďalej.

Akurát sa musím naučiť si naozaj zbaliť menej šiat. A nie vyhadzovať Lukášovi druhé dlhé nohavice, že veď jedny mu stačia. Lebo keď sa potom opäť dakde zrýpe, bude na mňa ....

A v konečnom dôsledku som prišla na to, že máme väčšinu fotografií aj tak v mobile. Lebo nejako sme fotenie nesilili. Tak prepáčte, že som tu nedala nijaké foto z mobilu. Tie vám vieme ukázať osobne alebo poslať :)