Manželia v karanténe

Je za nami prvý týždeň domácej izolácie. Nepozabíjali sme sa, neporozbíjali sme všetky taniere a poháre, rapídne sme nepribrali. Žili sme, bok po boku. 

Ja si, aj keď to je asi čudné, pobyt doma veľmi užívam. Asi to svedčí o tom, že som čím ďalej, tým staršia a asociálna, ale mne je doma dobre. O to viac, že sme doma dvaja. Teda traja.

Nebojte sa, toto nebude text celý o mačke. Len chcem trošku uznať, že aj ona prispieva k tomu, že sme sa doma vo dvojici nezbláznili. Ako sme sa dostali  k mačke? Keď už bola situácia taká, že bolo jasné, že si pobudneme doma aspoň 2 týždne, prišla som s nápadom, že na ten čas by sme si mohli vziať do dočasnej opatery mačku. Pondelok, ako sme oficiálne začali obaja pracovať z domu, sme si šli po Selmu. A aj ona prežila prvý týždeň s nami. Úprimne, to, že ju máme, je možno aj lepší nápad ako nakúpiť si vína a čipsy.

Napočudovanie, čas doma počas pracovného týždňa nám beží podobne, ako keď sme chodili do práce, akurát môžem hocikedy zájsť vedľa do izby a dať Lukášovi pusu. Inak sme každý za počítačom a robíme, Lukáš 8 hodín denne s prestávkou na obed, ja si môžem pracovný čas viac rozdeliť podľa splnených taskov. To, že môžeme tieto dni obaja ostať doma a pracovať takto je super a som za to naozaj vďačná, keďže si uvedomuje, že to nemá každý.

Počas dňa počúvam Fabia, ako telefonuje po poľsky a ako sa občas rozčúli, on poväčšine počuje FMko, keď si pustím hlasnejšie nejakú pieseň a keď sa smejem, lebo s kolegyňami nás humor, našťastie, neopúšťa ani na diaľku. Vždy obedujeme spolu na balkóne, potom sa každý vráti k práci.

Našli sme si aj super systém na popracovné aktivity - Fabio chodí sám do skúšobne, mňa berie so sebou a cestou na Bankov (alebo neviem ako to správnejšie opísať) si odbehnem domov. Večere voláme s kamošmi a sledujeme Silné reči. Obmedzujeme pobyt vonku, reálne sa s nikým nestretávame a priamo nekomunikujeme - ok, dnes som sa pýtala pani s vlčiakom, či môžem prejsť, lebo na mňa pozeral, že ma celú zje, tak mi nedalo.

Ale samozrejme, nič nie je iba krásne. Vybuchli sme na seba iba raz, aj to som si ja potrebovala zakričať a tým som nasrala Lukáša, čo trvalo dlhšie ako moja potreba vybuchnúť. Stáva sa. Dá sa to.  Ak sme nechceli byť spolu tak sme namiesto klasiky - sledovania seriálu pri jedení - jednoducho robili každý dačo svoje - Lukáš v jednej izbe pozeral videá  a ja som v inak čítala knihu a jedla. 

Občas mám však pocit, že popri všetkom tom obsahu online (všetky streamy a seriály) sme vždy len vedľa seba a nie naozaj spolu. Budíme sa, pijeme kávu, pracujeme, obedujeme, popíjame víno - trošku sa vytráca tešenia sa na to, až budeme zase spolu. Lebo veď sme stále spolu (to, keď odíde na 3 hodiny do skúšobne je niekedy málo). Nehovorím, žeby sme si predtým robili čajové seansy, držali sa za ruky, pozerali si do očí a rozprávali si najtajnejšie sny, len človek nemá vonkajšie podnety tým, že je stále zavretý. A toto mi asi chýba - zažívať zážitky vonku. Aj keď nás možno izolácia naučí presne to - zažívať zážitky aj dnu. Také naše, malé, pre iných nepodstatné. Veď kedy inokedy budeme mať na niečo také čas? 

Inak, to som si hovorila, ako ten čas doma využijem na online kurzy, mega upratovania, objavovanie samej seba, splním si predsavzatia a tak ďalej.... Napríklad super blogerský blog o svadbe som chcela napísať, aj som ho už začala, no nejakom som ho pozabudla dopísať. Zatiaľ môžem potvrdiť, že máme umyté okná 5/5, takže aspoň niečo som splnila. Alibisticky si hovorím, že času ešte mám... 

Ja viem. Karanténu doma si užívam a celé ľudstvo má seriózny problém. Uvedomujem si to. No vždy je podľa mňa lepšie byť rád a pozitívne naladený doma, ako panikáriť. Spolieham sa na to, že moja babka a dedo ostanú doma zavretí, že zvyšok mojej rodiny už má ušité rúška a bude ich nosiť. Na čo iné sa môžem spoliehať? Verím v dobro ľudí a aj v uvedomelosť nás všetkých. Ostáva nám len prečkať.