Fabiovci majú jeden rok

 Nepíšem veľa, pretože nemám pocit, že by som sa vo svojom živote nejako rapídne posúvala, že by prichádzali nejaké veľké míľniky, skrátka, mám pocit, že je stále všetko rovnaké. Aj keď sa viem každý deň rozčúliť, rozosmiať, žasnúť, túžiť, unaviť. Keď sa obzerám spätne za svojimi dňami, prídu mi rovnaké. Pritom mi napríklad pri darovaní krvi vyšiel falošne pozitívny test na žltačku typu B, ktorý museli negatívne vyvrátiť až v Bratislave. A preto teraz nemôžem rok darovať krv. Čiže, dejú sa mi veci, len im asi ani ja sama neprikladám význam.

takto si nás chcem pamätať z 5. 10. 2019 ♥

Lebo čakám, až sa stane niečo ozaj veľké, niečo, čo sa odo mňa (od nás s Lukášom) očakáva, čo naozaj zarezonuje. Aj keď aj tá žltačka celkom zapôsobila u ľudí, ktorí o nej vedeli. Spoločenský tlak na moje podvedomie však pôsobí na štandardy, ktoré každý čaká - dieťa a vlastné bývanie. Všade okolo je baby boom, na Instagrame je každý krásny, tehotný a šťastný, tak prečo nebyť tiež? Je to veľmi jednoduché do toho spadnúť, podľahnúť tej myšlienke. 

Ale

 Na druhej strane, priznávam, že mám veľmi rada svoj sebecký život v manželstve. Lebo Lukáš je super manžel, ktorý odo mňa nevyžaduje ani aby mal každý deň teplý obed a večeru, ani stále vypraté a vyžehlené veci, ani aby som ho čakala doma na riti. To by som bola doma skoro stále sama :D  Jediné, čo nemám robiť, je nechávať v odtoku vlasy alebo zbytky jedla. Snažím sa.

Často si v poslednom období spomínam na chvíle, keď šiel na koncert či skúšku ešte keď sme boli na výške v Prešove a ja som sa hnevala, že zas nebude so mnou. Žiarlila som, urážala sa - bola som fakt hrozná osoba, sama so sebou by som nebola.

A už vtedy mi vštepoval (veľmi múdro) ten fakt, že on skrátka pri normálnej robote bude musieť riešiť hudbu a nebude so mnou toľko času ako by bol iný. A je to naozaj tak. A teraz sa spolu smejeme na tom, že ja vyzerám na sociálnych sieťach ako šťastná emancipovaná žena, čo je sama a žije si svoj život naplno a mega šťastne. Ale potom, keď mám niekomu zhodnotiť, ako sa mám, čo mám nové, nemám čo povedať. Lebo aj všetka radosť, aj všetky nervy, sú instantné. Zmiznú. 

 Pukance

Ale príde okamih - taký ten najviac obyčajný, ba až na verejné priznanie hrozný, kedy do seba s Lukášom pcháme pukance v posteli (nový krásny zvyk) a ja cítim, ako veľmi som zaňho vďačná. A dokonca aj on mne občas povie, ako je rád, že ma má. Rok manželstva, ktorý máme, je asi ešte málo  - veľké skúšky más dvoch ako páru aj jednotlivo ešte prídu. Človeka vie ale veľmi povzbudiť to, že vie, že niekoho má. A ešte keď ho má pred zákonom a pred Bohom a musí s ním jednoducho byť - paráda :D

Liptovská Mara, august, 2020

Za rok nášho manželstva sme zvládli byť doma zavretí počas 1. vlny pandémie, prišla k nám Selma, ktorú zbožňujeme a testujeme si na nej rodičovské schopnosti, zažili sme prvé spoločné sviatky - dušičky, Vianoce vo dvojici ♥, Veľkú noc. 

Najlepšie na všetkých prvých razoch je, že si viete každou jednou vecou vytvoriť tradíciu, čosi, čo sa bude opakovať, čo napríklad nám pripomenie, že sme prvý rok manželstva (možno aj viac) bývali v byte s jednými normálnymi dverami do kúpeľne. 

Prienik

Za ten rok som miliónkrát o sebe pochybovala: že som zlá manželka, nestačím Lukášovi, pri hádkach som sa zhrozila, že čo som si to omg vzala. Neviem, či by mal mať človek takéto pocity a pochybnosti. No nebudem sa pretvarovať. Keď ma nepočuje ani na tretíkrát a ja už pením od zlosti, nie sú to skrátka tie isté emócie, ktoré som mala pred rokom, keď sme sa na chvíľku zastavili na našej svadbe a zhodnotili, že sa ozaj všetci bavia, všetko klape a všetko je ok a tešili sa z toho. Ale stále sme to my, len v našich 50 odtieňoch emócií.

Pieniny august 2020

Pripovidka

Vždy ma serie, keď Lukáš niekde v spoločnosti začne hovoriť, ako sme my dvaja strašne odlišní a nemáme nič spoločné. Akože áno, aj má pravdu. Rozchádzame sa v hudobnom vkuse (aké prekvapivé), aj názorovo, aj v tom, čo máme radi ako voľnočasové aktivity (okrem seriálov, ale musím nájsť spoločný). Rozchádzame sa aj v malichernostiach. Lukáš nemá rád rovné cesty a ja ich milujem. Ja jem jedlo hocijak, Lukáš musí mať systém a šalie z toho, ako barbarsky jem kebab. Hold, je to fakt, sme dve úplne odlišné bytosti. 

Ale teda späť k prípovidke. Presne pri bicyklovaní po rovnej ceste vytiahol to, že ako ma rovná cesta môže baviť a cez to sme sa dostali opäť k našim rozdielnostiam. A že supér má ďalšiu vec, ktorú môže rozprávať, kde prídeme. A Lukáš mi odpovedal krásne, zaobalil celú našu rozdielnosť. Že to, že nemáme ani spoločné záujmy, ešte viac potvrdzuje to, že sa ozaj máme radi. 

Mňa tento jeho názor odrovnal. A zároveň mi potvrdil, že áno, môžeme byť rozdielni v toľkých veciach, ale spája nás to, čo máme a k čomu sme sa pred rokom upísali - láska.