57 odučených dní v škole

Tento blog som začala písať počas basecampu v lete, ktorý bol prípravou na moje učiteľské 2 roky. Vrátila som sa k nemu po približne 4 mesiacoch, z ktorých som odučila 57 dní. 

toto je jediná spoločná, nie selfie foto

Z letných príprav a úvah

Mať svoje miestečko je fajn. Poznať okruh ľudí, s ktorými viete fungovať, ísť na pivo, nadávať, plánovať. Byť dobrý vo svojej práci, počuť, že robíte dobrú prácu a mať priateľský vzťah s klientmi tiež. Chodiť do práce 10 minút pešo a využívať flexibilný pracovný čas. To všetko som mala. A rozhodla som sa aj tak urobiť - pre mnohých, a pre ustráchané ja vo mne aj pre mňa - nepochopiteľnú vec. 

To, že si idem zmeniť pomerne celý kariérny život, som si uvedomila, keď som šla poslednýkrát z kanclu z Lemuru. Večer po tom, čo sme sa vrátili z Bukovca. Vtedy som ozaj maximálne vnímala celú cestu, ktorou som chodila 2 roky a 9 mesiacov. A vyšla mi aj slzička. A v duši sa objavil neskutočný strach. Áno, zmena je život. Ale istota a známe prostredie je bezpečie, ktoré má človek rád. Prehovárala som sa: „No ale našla si v sebe guráž na to prihlásiť sa druhýkrát a vyšlo to, nepovedala si nie ani keď prišla ponuka. Ideš do toho, nezľakneš sa bez toho, aby si vyskúšala."

Chuť presvedčiť Lukáša, aby otočil auto a vzal ma domov, som mala keď sme prichádzali do Telgártu, kde sme začali basecamp. Milión nových ľudí, milión nových vecí, s ktorými nemám skúsenosti. A ja som si počas pandémie uvedomila, že mi vyhovuje byť menej s ľuďmi ako kedysi. Prvé dni som sa aj cítila tak, že tam vôbec nepatrím, medzi samých skvelých ľudí so skúsenosťami a aktivitami, o akých ja len fabulujem v hlave. No so svojím pocitom som pracovala, vo svojom mini okruhu ľudí som priznávala, ako sa cítim a do začleňovania kolektívu mi neskutočne pomohol náš basecamp running club ♥ 

 

Po 57 odučených dňoch

Veľa som toho nepopísala v lete. Od septembra som si však každý večer napísala pár riadkov do zošita, aký som mala deň v škole. Ako moja 0. C nevníma, že je v škole, nevedia vydržať sedieť, nie sú ticho, ani keď im niečo hovorím. Bola to džungľa, v ktorej som bola stratená. Keď si to čítam dnes, cítim, že som nemala veľkú vieru v to, že sa to zlepší. Ale ono sa to zmenilo a zlepšilo. Áno, hovorí zo mňa teraz aj nostalgia, keďže som pozitívna doma a moje deti som pripravila o vianočné posledné dni v škole (vyhnalo mi to slzy do očí), aj to, že po chrípkových prázdninách mi chodilo max. 10 detí z 15 a dalo sa s nimi krásne pracovať. 

Pritom, aby bolo jasné, v nultom ročníku nepreberáte žiadnu jadrovú fyziku. Učíte deti základy.  

    Základy slovenského jazyka, ktorým doma nerozprávajú. Mám dvoch žiakov, u ktorých sa teším z každého jedného slova, ktoré mi povedia, pretože majú tiché obdobie.  

    Základy správania a školského poriadku. Namar pes a namar nakoške (žiadne bitky a žiadne nadávky) je základné triedne pravidlo, ktorému deti rozumejú. Pravidlo Hlásime sa mi vie každé dieťa povedať (že čo to znamená), ale neaplikuje sa u nás vo veľkej miere. Pomaličky sa nejako motivujeme k tomu, aby hovoril len ten, koho vyvolám. Ale aj to je dobre, že to ide pomaličky. Bitky ustali skoro úplne. Vďaka tomu teraz v triede hovoríme o tom, že sme všetci kamaráti a ako sa k sebe pekne správame.  

    Základy hygieny sú samostatnou kategóriou, keď bolo treba kontrolovať, či dieťa bez splachovacieho záchoda doma vie spláchnuť. 

    Grafomotorika (slovo, ktoré som sa naučila v auguste) a jemná motorika je to, čo rozvíjame najviac v triede. Cvičíme rúčky, obťahujeme obrysy, kreslíme obrázky. Jednoduché veci, áno. Až v novembri sa mi však podarilo to, že mi každý jeden žiak kreslil obrázok farebne a nie jednou farbičkou, ktorú vzal do ruky. A aj posledné decembrové dni v škole som na to ešte musela dávať pozor, aby si striedali farbičky. Zabúdanie farieb, ktorá je aká je samostatná kategória, ktorá viac súvisí s mojimi osobnými problémami...

Čo ma však strašne teší je, keď vidím, že si pomáhajú. Ako urobiť trojuholník z plastelíny, koľko guliek treba urobiť, aby som mal 5, podelia sa o desiatu ♥ To sú chvíle, ktoré stoja za viac než to, že všetci poznajú farby.

v našej maličkej triede sme so mnou šestnásti. dispozične v nej nemám čo navymýšľať, no lavice som už menila asi 4-krát a deti zatiaľ tieto zmeny zvládajú

Já, fail

Od polovice septembra do jesenných prázdnin som sa cítila ako v začarovanom kruhu. Každý jeden deň vyzeral v škole rovnako, vždy sa nepodarilo viacero vecí, mala som pocit, že deti nenapredujú, nič ich neučím, skrátka, som fail. Po checkpointe s mojím mentorom som preto začala viac hľadať pozitíva a zmeny v triede, ale najmä som ubrala zo svojich nárokov na deti a najmä z mojich očakávaní, že keď už vedia napríklad 2 veci, ďalšie by mali vedieť automaticky. Stále sa snažím byť viac vnímavá a pripomínať si prostredie mojich detí, v ktorom vyrastajú. Že keď sa pýtajú "doma", chcú ísť najmä behať po vonku. Že voskovky, ktoré som im dala na chrípkové prázdniny, už nemajú. Že na nich stále rozprávam pre nich cudzou rečou. Potvrdilo sa mi to, keď sa ma jeden môj ozaj vnímavý žiak spýtal, kto sa u nás vola baby, keďže som tak oslovovala 2 dievčatá, ktoré spolu sedia. 

toto bol prvotný zámer, ako ich motivovať, aby sa nebili - každý, kto sa nebije, dá cestovinu do fľaše, aby sme niečo spoločne dosiahli. Keď som si porovnala fľašu a cestoviny, vymenila som ju za omnoho menšiu nádobu. Už sa blížime ku koláču

 

To sú záležitosti môjho učiteľského života. Pre mňa krásne, sčasti frustrujúce, vyčerpávajúce. 

Vtipné je, že napriek tomu všetkému som vedela ešte v septembri povedať, že som neurobila zlé rozhodnutie. Že som nastúpila do programu Teach for Slovakia, že som úplne prekopala svoj život, že som sa vydala do neznámych vôd. Som v nich vlastne naraz so svojimi deťmi a, musím uznať, že spolu sa aj nimi predierame. 

adventnými kalendármi sme cibrili sústredenosť, rozoznávanie čísel, otváranie okienok a sebakontrolu neotvárať všetko hneď