Časová slučka otvorených otázok

 Povedala som si, že v roku 2021 budem písať pravidelnejšie. Pretože mi písanie pomáha triediť/len vypúšťať myšlienky a znášať viac samú seba. Chcela by som nepísať o korone, karanténe a živote s tým spojeným. Je to však veľmi ťažké, keď to tvorí gro môjho života a vracať sa k veciam dávno minulým, robiť si throwbacky, je už také.. nijaké... 

foto zo svadobky v Lisabone 2019 v Panteóne (mala som chvíľku spomínania)

 

Ale budem sa snažiť, aby to nebolo až také hrozné koronovské čítanie. Ako kolegyňa Sima zhodnotila, žijeme (povedala síce, že len ona, ale ja jej pocity zdieľam) v časovej slučke. Kde je každý týždeň rovnaký - dni až nie, pretože stále odlišujeme pracovný deň od víkendu, našťastie. Neviem ako vy, ale ja sa v roku 2021 teším na víkendy ešte viac, ako keď som reálne chodila do roboty. Aj keď sú moje víkendy skoro všetky ako cez kopirák, aj tak sa na ne teším a od každého nového pondelka počítam dni dovtedy, kým budem môcť opäť Lukášovi povedať celá natešená: Dnes je piatočéééék. 

Pretože sobotu a nedeľu je zrazu iná rutina počas dňa. Pripravím si v hlave milión akčných plánov, čo všetko postíham, čo všetko doženiem. Potom som reálne použiteľná na život až od 11.00, ale nevadí. Cez týždeň mám ešte horší time manažment, stíham ešte menej, takže mi to naozaj nevadí. 

 

Ale to nebude moja dnešná úvaha. Bude o tom, ako vo februári s Lukášom pootvárali množstvo otázok a nezodpovedali ani jednu. Opätovne sme otvorili otázku, kde budeme bývať. Z jednoznačného hľadania domu sme si uvedomili, že čo keď nám k šťastiu bude stačiť byt v meste s možnosťami. Čo keď. 

Od toho sa otvorila otázka, aký veľký životný priestor potrebujeme. Rátame celý čas s deťmi, počítame s priestorom pre ne. A čo keď budeme nakoniec sami dvaja? Potom budeme žiť v poloprázdnom bývaní, ako žijú dnes mnohí rodičia a starí rodičia, ktorých deti odišli za prácou inde. Už dnes máme podnájom so 4 izbami a aj keď je skvelé, že každý máme vlastnú pracovňu, reálne je to len priestor, ktorý môžeme zapratávať. A aj keď si hovoríme, že ho zapratať nechceme, vždy sa dačo nájde, čo sa do izby uloží. Či už sú to bicykle, zimné gumy, stará práčka, niečo na založenie a odloženie sa nájde. Tu som toho názoru, že keby sme skrátka priestor nemali, naučili by sme sa žiť s menej vecami. 

 Plánujeme, vymýšľame, snažíme sa najmä rozhodnúť sa tak, aby nám bolo dobre. Každý má na tieto témy vlastný názor a každý chce a aj poradí, čo nie je zlé. Nakoniec to ale bude na nás. Teda, aspoň čo sa týka toho bývania. To, či budeme mať deti, možno ani nie je na nás, ale na prírode a biológii. Možno ostaneme pár s mačkou, ktorá je satan a je taká majetnícka, že iné mačky nebudeme mať (čo bude fakt škoda). 

Keď si to tak vezmem, aj všetky naše rozhovory s Fabiom o bývaní prebiehajú v časovej slučke. Vždy si povieme pre a proti všetkých variánt, vždy sa dostaneme k „čo keď" a vždy si povieme, že ešte sa, našťastie, nemusíme definitívne rozhodnúť. 

Pritom sa stále meníme, menia sa aj naše požiadavky, túžby a priority. Od vysnívaného bývania v Prešove upúšťame do lokality medzi Prešovom a Košicami, pri zvážení benefitov života v meste, kde pracujeme, sú schodné už aj Košice.  Ešte čerstvo po svadbe som zastávala názor, že musíme mať 4-izbové bývanie, aby sme vedeli 3 deti rozdeliť do dvoch izieb. Lukáš s takým počtom nesúhlasil od začiatku a ja som zas zmenila názor v dôsledku enviro, v dôsledku sveta, aký žijeme a aký bude, skrátka, upustila som od svojich priorít. Pretože to reálne nie je priorita. Je to vízia a túžba, ktorá však nie je a ani nikdy nemusí byť. A je to v poriadku. 

Prioritou je pre mňa Lukáš, s ktorým máme vo vzťahu novú fázu - dokážeme sa pohádať, nahnevať sa a o sekundu sa už smiať spolu na vtipe. V rámci všetkých našich „čo keď" otázok mu hovorím, že ja som dosť flexibilná a prispôsobivá a mne vlastne vyhovujú všetky možnosti bývania, keďže všetky majú pre a proti. Aj preto si neviem vybrať, ale ja budem spokojná všade, veď som z Trebišova :D 

Je ale pravda, že keď mi Lukáš dával na výber 2 možnosti, kde by som chcela bývať najviac (v rámci debát, ktoré vedieme), odpovedala som vlastnú tretiu možnosť, kde by som chcela bývať najviac na svete - na Domaši, v domčúriku s výhľadom na vodu, s možnosťou ísť si kedykoľvek zaplávať. Takže tak. 

Viem sa prispôsobiť, som realistická a viem, že všetko má svoje muchy, veľmi si uvedomujem, že hocičo si naplánujeme, môže sa to zrútiť ako ja po ťažkom týždni, ale zidealizované vysnívané bývanie stále mám. A kým mám predstavu ideálu, verím, že sa dostaneme aj k predstave skutočného dospeláckeho života s pôžičkou. A od tejto predstavy je len kúsok k realite. Pri Domaši to neplatí, lebo tam má realistický Lukáš príliš veľa nevýhod a praktických výhrad. 

Čo je však pravda a ja to beriem. Pretože čo? Som flexibilná.